Hirschpark

Moj white balance a exposure indikátor sú totálne rozladené. Môžem ich začať trénovať odznova.

Odložené obrázky z jesene.

Vysoká, 22.1.2017.
Môžem prežívať všetku nostalgiu ešte viac a znova. No nech mi nejebe.
Ale nie, teším sa na túto tak dlho odsúvanú aktivitu. Staré obrázky, ale aj nové obrázky!

Už viem presne aký mám rebríček hodnôť a toleranciu provizórií, podľa toho v akom poradí som si veci presúval, resp. dokupovala.

Foťák. Bicykel. Veľmi staručký notebook. Druhý bicykel. Spotify. Wifi extender.

Matrac. Stolička. Notebook.

Musím uznať, že majú Nemci zmysel pre čarovné zákutia, aj romantické nápady ako táto lavička. Akákoľvek príležitosť ako výhľad, strom, alebo aj medza postačujú ako zámienka osadiť lavičku, kde potom odparkujú bicykel, a len tak vysedávajú, alebo čítajú knihu či noviny.

Dneska som si tu cestu do prace fakt uzila.
Cim viac snezilo a fukalo, tym mi bolo lepsie.
Ako len tie velke mokre biele kokotiny vedia vylepsit naladu!

Bavi ma obliect si rano nepremokavy skafander, so svihom pozapinat suche zipsy, prehodit kapucnu a mat kardinalne v p***. Uz mam topanky tak zajebane, ze su mi nejake mlaky absolutne fuc. Zaciatkom tyzdna som cez ohrada zbadala dva zmoknute koniky, ktore sa v trvajucom dazdi striedavo zhybali ku kope sena. Mali v p*** tiez, vedela som sa stotoznit.

Pred pracou vystupim z bicykla (lebo v tom mundure robim manevre ako pri opustani vesmirneho korabu), a ako kracam ku budove, postupne si musim pripominam, ze by som sa uz mala stat clovekom.

Tak, asi tolko som chcela povedat.

Neuveritelne, ale po roku som objavila novu commuter route, ktora bol od prveho momentu bez pochyb najlepsia - rychla, vacsinou cyklotrasy, ale nie nuda, iba dve krizovatky, a na zaver zasita cesta s mlakami, blatom, a konikmi. Pritom sa stacilo pozriet iba na mapu, ale sprvoti mi ani nenapadlo ze mozu vobec existovat TRI rozne trasy.

Všetko sa to začalo, keď poorali moju cestu cez pole do práce.
Bol začiatok jesene.
Každá nová trasa je odvtedy dlhšia, temnejšia, zablatená, plná áut.

Postupne som bola zbavená bicyklových výletov (lebo zima + neznáme okolie = neustála navigácia ~ pain), neskôr aj fotenia (ráno tma, večer tma).

Po pár týždňoch tohto režimu som kvôli tme a prelínajúcej sa práci už stratila pojem o čase, ostala zacyklená aj v najmenších úlohách, a úspešne to preniesla aj na víkendy.

Už by som to chcela nejako uzavrieť.(Silvester 2016 v Modre)

Tradične mám paniku, že už nikdy nič čo sa mi bude páčiť neodfotím.
Ale aj tak je fajn tak mocne si uvedomovať, že toto je to, čo mi chýba.